Architektonické pamiatky

Kultúrna pamiatka. Najstaršia funkčná budova v meste - pôvodne Panský hostinec zaznamenaný roku 1806 medirytcom J. Fischerom - je pravdepodobne zhodná s objektom, ospievaným už v roku 1642 Adamom Trajanom z Benešova v oslavnej básni Saluberrimae Pistinienses Thermae ako "... veľký dom , ktorý magnátom vznešeným iba / príjemný príbytok skytá ...". Pod dnešným eklektickým výzorom, nadobudnutým v dôsledku niekoľkých prestavieb vykonaných viacerými známymi i neznámymi architektmi, ktoré urobili z hostinca najprv Kúpeľný hotel a napokon administratívnu budovu Riaditeľstva kúpeľov s obchodmi na prízemí, sa skrýva prinajmenej klasicistická, ale možno až renesančná substancia.

Kultúrna pamiatka. Urbanistický súbor troch klasicistických kúpeľných budov vybudovaných nad prameňmi nadobudol známu podobu v rozmedzí rokov 1821 - 1862. V objeme formovo najbohatšieho objektu vaňových kúpeľov a zrkadliska N - I (č. 12), obopnutého ochodzou s toskánskymi stĺpmi, je ukrytá časť hmoty staršieho vaňového kúpeľa, poničeného povodňou v roku 1813. Časť funkčnej zostavy bazénov v objekte N - III (č. 8) zodpovedá skutočnosti, ktorá bola výsledkom obnovy hneď po povodni. Lichobežníkové námestíčko vymedzené budovami N - I, N - II, N - III má vlastnosti priestoru, úročiaceho efekt perspektívneho klamu. Hoci sa počiatky dnešných Napoleonských kúpeľov čiastočne kryjú s dobou napoleonského empíru, pomenovanie nevzišlo z nijakého opodstatneného vzťahu k niektorému z trojice známych Napoleonov, ale je bystrým reklamným ťahom.

Kultúrna pamiatka. Klasicistický kostol slúži veriacim od roku 1831. Postavili ho na mieste odstráneného staršieho „staropiešťanského“ chrámu, po ktorom novostavba prevzala patrocínium. Pozdĺžna, neveľmi členená hmota je pointovaná vežou, mierne vystupujúcou z bohatšie zdobeného západného priečelia. Tri klenbové polia chrámovej lode a priestor presbytéria s plytkým oválnym uzáverom preklenujú pruské klenby, vyzdobené miestnymi maliarmi kostolov F. Papom a E. Petrovičom. Oltárny obraz apoteózujúci patróna chrámu namaľoval roku 1831 maliar Ziegler, vitráže navrhoval o 120 rokov neskôr maliar Janko Alexy. O počiatkoch chrámu podáva latinské svedectvo dobová mramorová tabuľa s chronogramom, umiestnená v predsieni kostola, avšak autora architektúry nemenuje. Votívne kamenné plastiky - sochy, súsošia, kríže - umiestnené okolo chrámu vznikli v rozmedzí rokov 1760 - 1927. Obvykle ich zhotovovali ľudoví, ponajviac anonymní umelci a pôvodne stáli pri cestách, mostoch, domoch, na cintorínoch či pamätných miestach, odkiaľ boli časom z rôznych dôvodov premiestnené. Sochy svätcov Vendelína a Floriána - najstaršie z ôsmich artefaktov - boli i formálne uznané za kultúrne pamiatky.

Kultúrna pamiatka. Pieskovcový stĺp hanby vyhotovili okolo roku 1830 a niekedy v rokoch 1929 - 1930 ho premiestnili z pôvodného miesta do terajšej polohy pred budovu bývalého Okresného súdu. Účelné, vo výraze klasicistické nápravno - výchovné zariadenie tvorí vertikálne usporiadaná zostava základných geometrických tvarov so štvorcovou základňou (hranol, ihlan) a gule. Čelnú stranu praniera zdobí nápis: "Newolám žádného, prímam každého". Ku stĺpu pripútavali delikventa za nohy a okolo pása okovami.

Jeden z najvýraznejších príkladov eklekticizmu v Piešťanoch. Pôvodnú klasicistickú budovu Obecného úradu prestavali v polovici dvadsiatych rokov 20. storočia pre potreby Okresného súdu. Autorom projektu adaptácie bol v Berlíne žijúci piešťanský rodák architekt R. Scheibner. Ďalšie úpravy - posledná pri zmene účelu na školu - vonkajší eklekticistický vzhľad budovy nepoznamenali. Scheibnerova dvojica dórskych stĺpov na hlavnom portáli budovy je jediným príkladom uplatnenia takýchto stĺpov v Piešťanoch.

Vybudovaný z podnetu kúpeľného lekára F. E. Scherera v roku 1863 podľa anonymného projektu. Od prvopočiatku slúžil ubytovaniu a stravovaniu kúpeľných pacientov z radov príslušníkov armády. Pôvodnú, v slohovom výraze historizujúcu budovu postavili uprostred rozmerného pozemku, čo dovoľovalo rozširovať kapacitu zariadenia dostavbami. V rokoch 1908 - 1909 vybudovali solitérnu vilu Izabela, na prelome 20. a 21. storočia doplnili rozsah poskytovaných služieb o balneoterapeutickú prevádzku, vrátane bazénov (arch. N. Šmondrk), čo urobilo Vojenský kúpeľný ústav nezávislým na službách balneoterapeutických zariadení na Kúpeľnom ostrove.

Kultúrna pamiatka. Rozložitá, solitérna budova stojí na okraji Mestského parku od roku 1894. Vznikla podľa návrhu eklekticky tvoriaceho architekta I. Alpára a navzdory viacerým neskorším úpravám si zachovala väčšinu pôvodného dekóru. Ťažiskom kompozície je monumentálny, bohato plasticky zdobený priestor dvorany - "salónu" -, od čoho pochádza i starší názov objektu: Kursalón. Od roku 1928 sú v časti budovy vystavené muzeálne zbierky. V zbierkovom fonde dnešného Balneologického múzea sú významné archeologické nálezy, cenný etnografický materiál, dokumenty dejín kúpeľov a kúpeľníctva na Slovensku a iné predmety. Osobitné postavenie zaujímajú pamiatky späté s osobnosťou M. R. Štefánika.

Hrázdená stavba, pochádzajúca od neznámeho autora, reprezentuje romantický tzv. kúpeľný štýl posledných decénií devätnásteho storočia. Je pozostatkom malebnej, romantickej zástavby voľakedajšieho Kráľovského riadku. Pôvabný arkier na hlavnom priečelí je najstarším dochovaným arkierom v Piešťanoch. Rekonštrukcia v závere 20. storočia prinavrátila vile funkčnosť, v súčasnosti je využívaná ako stredoškolský internát.

Neveľký, jednoloďový, novogotický sakrálny objekt postavili v roku 1897 podľa projektu neznámeho autora, ako náhradu za zbúranú barokovú kaplnku sv. Jána Nepomuckého, ktorá svojho času stála v susedstve bývalého Panského hostinca. Kaplnku zasvätili Božskému srdcu Ježišovmu. Zariadenie eklekticisticky poňatého interiéru pochádza z poslednej štvrtiny 20. storočia.

Romantickú, historizujúcu podobu objekt nadobudol na začiatku 20. storočia. Vtedy pôvodnú, klasicistickú vilu Tüköry na Beethovenovej ulici, pochádzajúcu z 19. storočia, prestavali, pristavali a sprístupnili i z Winterovej ulice podľa návrhu architekta A. Oberländera. Vežičky, arkier, cimburie a plastický dekór pripodobnili budovu anglickému novogotickému zámku. Z významných hostí obľúbeného hotela hodno spomenúť aspoň spisovateľa Ladislava Mňačka, ktorý v jeho priestoroch, v časoch, keď niesol názov Victoria Regia, pracoval o. i. na knižke o Adolfovi Eichmannovi.

Vonkajším vzhľadom honosný, takmer palácový objekt vznikol v polovici prvého decénia dvadsiateho storočia spojením a prestavbou dvoch susediacich meštianskych domov, pochádzajúcich z prvej štvrtiny devätnásteho storočia. Autorstvo eklekticistickej úpravy priečelia, s už prebleskujúcimi náznakmi secesie, sa pripisuje architektonickej kancelárii tandemu H. Böhm - Á. Hegedűs. Za dobu existencie bol rezidenciou nájomcu a riaditeľa kúpeľov, hotelom a nakoniec sa stal liečebným domom. Na priečelí je pamätná tabuľa, venovaná pamiatke zaslúžilého nájomcu kúpeľov Ľ. Wintera (1870 - 1968).

Jednoloďový, vo výraze novogotický chrám postavili roku 1905 podľa projektu J. Krátkeho. Strohá loď má tri polia zaklenuté krížovou klenbou a rovný uzáver - z priestoru nie je vyčlenené presbytérium. O histórii vzniku chrámu - stavebné práce spolu so zariaďovaním trvali päť mesiacov - sa zachovala podrobná správa z pera hlavného protagonistu udalosti E. Köhlera, publikovaná roku 1909 v Budapešti.

Kultúrna pamiatka. Liečebný dom, pôvodne funkčný hotel nazvaný Grand Hotel Royal, postavili v roku 1906 podľa projektu architekta A. Oberländera. Bola to prvá veľká hotelová stavba v Piešťanoch s kapacitou 160 lôžok a s bohato dimenzovanými jedálenskými, spoločenskými a ďalšími potrebnými priestormi i terasami. Veľkolepo zdobená sála slúžila ako koncertné auditórium, usporadúvali sa v nej medzinárodné konferencie i iné významné podujatia. V exteriéri, obohatenom arkádami, balkónmi s dekoratívnymi zábradliami, arkiermi, vikiermi, strešnou vežičkou i inými tvarmi, sa zvlášť výrazne prejavila autorova svojská záľuba komponovať podporný prvok (stĺp) na os série otvorov. Od roku 1986, kedy objekt uzatvorili, sa uvažuje o obnove pamiatky.

Kultúrna pamiatka. Budovu, postavenú podľa anonymného projektu, odovzdali do užívania v roku 1906. Jej charakteristickým exteriérovým znakom je tehlové, režné murivo; skladobné možnosti lícovej tehly sú zúročené v plastickej výzdobe fasád, kde predovšetkým rímsové partie ponúkajú pestrú vzorkovnicu skladieb v podobe zuborezov, rozmanitých výstupkov či iných ozdôb. Pozoruhodným vnútorným priestorom bola veľká hala s galériou, vybavená dômyselným strojovým a prístrojovým inventárom. Táto významná technická pamiatka, ktorá prestala plniť pôvodné poslanie, je priam predurčená na využitie pre kultúrne ciele.

Kultúrna pamiatka. Kúpeľný hotel Thermia Palace a s ním prevádzkovo spojený balneoterapeutický objekt Irma vybudovali v rokoch 1910 - 1912 podľa projektu architektov H. Böhma a Á. Hegedűsa. Veľký podiel na úspechu diela, na ktorého secesnej výzdobe sa podieľal veľký počet výtvarníkov a umeleckých remeselníkov rôznej špecializácie, mal zdatný statik A. S. Kovács, ktorý o. i. navrhol vhodný spôsob založenia objektu Irma v agresívnom prostredí prírodného výveru a vypočítal dvojvrstvovú kupolu o rozpätí 21 metrov, preklenujúcu priestor bahniska. Obe budovy vytvárajú premyslený prevádzkový celok, ktorý zastrešuje všetky žiadúce balneoterapeutické, fyzioterapeutické, ubytovacie, stravovacie a i niektoré kultúrne a doplnkové služby. Komplex, do ktorého treba prirátať i parkovú zeleň pred a za palácom Thermia, je - napriek neuváženému "modernizačnému" zásahu do vzhľadu interiérov Thermie v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a neskoršiemu poškodeniu parkovej kompozície - i naďalej akousi "vlajkovou loďou" fenoménu piešťanskej secesie. Sochy antických božstiev Chloris (Flora), Demeter (Ceres), Hermes (Merkur) a Pallas Athena (Minerva), stojace v parku pred palácom Thermia, vytvoril v roku 1803 neznámy, klasicisticky cítiaci sochár. Do Piešťan ich premiestnili roku 1942 z kaštieľa v Kráľovej pri Senci. Busta uhorskej kráľovnej Alžbety v nike ľavého rizalitu na priečelí Irmy, dielo sochára G. Jankovicsa, stála od roku 1902 do vzniku Republiky pri budove Riaditeľstva kúpeľov, približne v mieste zlikvidovanej barokovej kaplnky sv. Jána Nepomuckého.

Kultúrna pamiatka. Postavený v roku 1912 podľa projektu architektov Böhma a Hegedűsa. Secesná, štvorpodlažná budova s dvomi vežovými rizalitmi, prečnievajúcimi o výšku ďalšieho podlažia, bola naformovaná ako nárožný objekt medzi ulicami Winterovou a Rázusovou, komponovaný na zachytenie priehľadov dvoch ďalších ulíc. V súčasnosti je príkladom zničenej pamiatky.

Kultúrna pamiatka. Budova, známa pod menom Sancta Maria, bola pred zmenou využitia ženským kláštorom. Vznik sa predpokladá kedysi v prvej štvrtine dvadsiateho storočia; neidentifikovaný autor čerpal zo zdrojov ešte živého romantizmu i príťažlivej secesie.

Kultúrna pamiatka. Symetrická, vejárová kompozícia, rozvinutá okolo centrálne situovaných balneoprevádzok, pochádza z vojnového roku 1916 a je chronologicky posledným dielom architektov Böhma a Hegedűsa v Piešťanoch. Pôvodne lazaret, už mnoho desaťročí spoľahlivo slúži ako komplexné - balneoterapeutické, ubytovacie a stravovacie - kúpeľno - liečebné zariadenie pre najťažších civilných pacientov. V roku 1928 bolo k liečebni pristavané puristické krídlo napokon nedokončeného hotelového objektu Cyrilov dvor, autorov F. Wimmera a A. Szőnyiho. Rad rokov v ňom sídlil Výskumný ústav reumatických chorôb.

Rozmerný priemyselný objekt, vybavený na svoju dobu najmodernejším strojovým zariadením, realizovali v čase prvej svetovej vojny, v rokoch 1917 - 1918, podľa projektu A. Bachracha a A. Harsányiho. V súčasnosti je jediným, stále funkčným pokračovateľom dlhej tradície mlynárstva v Piešťanoch.

Vznikla v rokoch 1924 - 1925 podľa návrhu v Piešťanoch žijúceho architekta S. Brescianiho; neskôr bola upravovaná podľa projektu architektonickej kancelárie J. Merganc - O. Klimeš. Na priečelí je umiestnená tabuľa s menami autora i stavebnej firmy a s dátumom výstavby. Eklekticisticky stvárnené hlavné priečelie v mnohom anticipuje o polstoročie mladšiu postmodernu. O bonvivánskom autorovi architektonického návrhu sa traduje, že určitú dobu pôsobil na dvore Hailé Selassieho v Addis Abebe.

Pôvodne Masarykova meštianska škola - prvá uskutočnená stavba na obvode nového, centrálneho, pôvodne Komenského námestia. Postavili ju v roku 1926 podľa projektu novorenesančne tvoriaceho architekta L. Skřivánka. K autorovým výrazovým prostriedkom patrila i sgrafitová rustika, aplikovaná na všetkých fasádach. Budova dala námestiu merítko, ktoré predurčilo jeho, už naozaj mestskú podobu. Výstavba námestia scelila zástavbu materskej poľnohospodárskej obce "staré" Piešťany s dovtedy izolovanou zástavbou kúpeľnej osady Teplice do jedinej urbanistickej štruktúry.

Vznikla po druhej svetovej vojne spojením a úpravami dvoch medzivojnových sanatórií - Špeciálneho sanatória dr. Schmidta a dr.Weisza (č. 68) a Palace sanatória dr. Brežného (č. 66). Špeciálne sanatórium vzniklo v rokoch 1925 - 1926 prestavbou romantického penziónu z 19. storočia, uskutočnenou podľa návrhu avantgardného architekta, piešťanského rodáka Pavla Weisza; Palace sanatórium postavili na mieste zbúraného staršieho domu v rokoch 1929 - 1930 podľa projektu J. Merganca a O. Klimeša. Úpravy, súvisiace so vznikom a prevádzkou nemocnice - posledné sa uskutočnili na začiatku 21. storočia - rešpektovali puristický charakter fasád Špeciálneho sanatória, ale znehodnotili príkladne funkcionalistické fasády Sanatória dr. Brežného. Reprezentatívnosť medzivojnových interiérov sa rozplynula pri rozdeľovaní veľkých priestorov.

Medzivojnový, vo výraze zvrchovane moderný penzión s miestnosťami pre ubytovanie klientov, s lekárskym pracoviskom i pre ambulantných pacientov, s bytom majiteľa - lekára - a s niekoľkými obchodnými miestnosťami, postavili v roku 1927 podľa projektu architekta A. Slatinského. Budova, ktorej exteriér upútava kvalitným režným murivom, patrí k najzrelším prácam autora.

Obe budovy postavili podľa projektov architekta A. Leitersdorfa: Hron, pôvodne známy pod menom Dr. Müller v roku 1927, Kláru, resp. Claru v roku 1928. V povojnových desaťročiach došlo ku zmene využitia objektov, Hron slúžil ako liečebný dom a neskôr sa stal turistickou ubytovňou, Klára slúžila ako poliklinika, v súčasnosti sídlo Riaditeľstva nemocnice Alexandra Wintera. Budovy majú viacero znakov avantgardnej dobovej architektúry.

Železobetónový vežový vodojem postavila v roku 1928 firma Pittel a Brausewetter. Radí sa medzi ukážky funkcionalistickej technickej architektúry.

Navrhovaný na zápis do svetového zoznamu pamiatok Moderného hnutia. Dve susediace funkcionalistické budovy, postavené v rokoch 1929 - 1930 pre dvoch stavebníkov podľa projektov piešťanského rodáka architekta P. Weisza. Progresívne konštrukčné i dispozičné riešenie dovolilo, aby sa pôvodne liečebný dom Eden zmenil na hotel a pôvodný hotel Excelsior zmenil na liečebný dom. Noví majitelia zrušili niektoré originálne znakové prvky, predovšetkým pre sloh charakteristické strešné záhrady.

Dvojpodlažnú budovu na križovatke ulíc v strede mesta postavili v rokoch 1929 - 1931 podľa projektov architekta Emila Belluša. V tejto významnej medzivojnovej architektúre sa zachoval pôvodný mobiliár navrhnutý autorom objektu. Pri príležitosti osláv stého výročia Bellušovho narodenia bola na čelnej stene haly na prízemí odhalená autorova busta, dielo sochára A. Trizuljaka.

Kultúrna pamiatka. Železobetónový cestný most pozostáva zo siedmich polí; vešadlové má rozpätie 52 m, ostatné po 29 m. Spojitá doska nesúca vozovku je v širšom poli zavesená na bočných železobetónových oblúkoch, v užších poliach podopieraná spodnými oblúkovými doskami. Dielo autorskej dvojice J. Činčera - I. Grebnik, realizované v rokoch 1930 - 1931, patrilo v dobe vzniku k najodvážnejším mostným konštrukciám v Československu. Za vojny bol most poškodený, po rekonštrukcii ho doplnili o stavidlo na stabilizáciu hladiny teplého vážskeho ramena, v poslednej štvrtine minulého storočia pričlenili na protiprúdovej strane oceľovú lávku pre peších a následne zosilnili vešadlovú konštrukciu oceľovými lanami.

Kultúrna pamiatka; návrh na zápis do svetového zoznamu pamiatok Moderného hnutia. Železobetónový promenádny most, známy tiež ako Kolonádový či Sklený, postavili v rokoch 1931 - 1933 podľa projektov architekta E. Belluša. Atraktivitu mosta zvyšujú predajne zakomponované do príbrežných mostných polí; uprostred sklenej prepážky oddeľujúcej oba prekryté promenádne pruhy sú dve vitráže zhotovené podľa návrhu maliara M. Benku; populárna je Kühmayerova bronzová socha barlolámača nad fontánou pred portálovým objektom na mestskom predmostí. Na Kúpeľnom ostrove mala na prekryté promenádne pruhy nadväzovať nábrežná kolonáda (odtiaľ názov Kolonádový most), ktorá sa neuskutočnila. Koncom druhej svetovej vojny vyhodila ustupujúca nemecká armáda stredné polia do vzduchu; obnova, ktorá vrátila mostu pôvodnú funkcionalistickú podobu, sa skončila roku 1956.

Kultúrna pamiatka. Areál, pozostávajúci z 25 - metrového krytého bazéna, z otvoreného 50 - metrového bazéna so skokanským mostíkom, z detského otvoreného bazéna, z priestorov príslušenstva, bytu správcu a plôch vyhradených na slnenie a pre rôzne športy, vybudovali v rokoch 1933 - 1934 podľa projektu architektov F. Wimmera, A. Szőnyiho a V. Kolátora. Kúpalisko viackrát rekonštruovali, v poslednej štvrtine 20. storočia pristavili nový vstupný objekt.

Pôvodne pomenovaná po M. R. Štefánikovi, postavená v roku 1938 podľa projektu architekta F. Bednárika, je jediným príkladom tzv. farebného funkcionalizmu v meste. Bola poslednou, kompletne ukončenou realizáciou pred rozpadom štátu a vypuknutím druhej svetovej vojny.

Prvá mimobratislavská účelová stavba divadla po druhej svetovej vojne, realizovaná v rokoch 1974 - 1979 (v užívaní od r. 1980) podľa projektu architekta F. Milučkého. Autor, ako sa sám vyjadril, zužitkoval „inšpiračné podnety z našej historickej aj ľudovej architektúry“ a vytvoril dielo, ktoré je príkladom jednoty exteriéru a interiéru. Nositeľmi architektonického výrazu sú: pohľadový betón, sklo a červené - mobilné i pevné - plochy a tvary. Hľadisko pojme 625 divákov, malá sála 80 divákov.

V súlade s koncepciou rozvoja kúpeľov, v rokoch 1965 - 1981 vybudovali v centrálnej časti Kúpeľného ostrova súbor objektov s kapacitou 1280 postelí, ktorý poskytuje kompletné ubytovacie, stravovacie, balneoterapeutické, fyzioterapeutické, kultúrne a ďalšie žiadúce služby kúpeľnej klientele. Výstavba sa započala objektom Palace (autori arch. V. Uhliarik, arch. A. Plačko), v rokoch 1970 - 1971 pokračovala ústavmi Grand a Splendid (arch. V. Uhliarik, arch. J. Schuster), v rokoch 1979 - 1980 vybudovali Esplanade (V. Uhliarik, arch. Ch. Tursunov) a v roku 1981 odovzdali do prevádzky, ako posledný objekt, Spoločenské centrum (J. Schuster). Všetky funkčné zložky sú navzájom pospájané, čo umožňuje neobmedzenú, celoročnú prevádzku. Komplex je príkladom neofunkcionalistickej architektúry.

Z inšpirácie tvarmi tradičných ľudových hospodárskych stavieb vznikol návrh filiálneho rímskokatolíckeho kostola v izolovanej mestskej štvrti - do zlúčenia s Piešťanmi (1974) samostatnej obci - Kocurice. Návrh arch. Ľ. Mrňu uskutočnili v roku 1997. Maliarska výzdoba pochádza od L. Sulíka, rezbárske práce sú dielom Ľ. Šimíka, mobiliár A. Imricha. Objekt stojí na cintoríne, kde sa zachovalo aj niekoľko približne storočných náhrobných kameňov.

Počiatky pohrebiska nie sú jasné. Najstaršie z identifikovaných kamenných náhrobníkov pochádzajú z prvej polovice 19. storočia, neidentifikované môžu byť staršie. Z celkového počtu 637 náhrobných kameňov je väčšina bohato zdobených, viaceré sú dielom významných kamenárskych dielní. Epitafy sú zväčša napísané hebrejským písmom. Na cintoríne je pochovaných rad zaslúžilých piešťanských obyvateľov i celých rodín. Najznámejší z pochovaných náboženských dejateľov bol Koloman Weber (zomrel r. 1931), hlavný rabín a predseda Ústrednej kancelárie autonómnej ortodoxnej židovskej obce na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.

Tzv. starý, doposiaľ funkčný, pôvodne rímskokatolícky cintorín, s najstaršími náhrobníkmi z 19. storočia. Ústredný kamenný kríž je datovaný rokom 1864, vedľa cintorína, pri ceste, stojí kríž pochádzajúci z roku 1779. Medzi náhrobníkmi sa nachádza niekoľko exemplárov zdvojených, tzv. manželských náhrobných pomníkov, ktoré boli v minulých dvoch storočiach časté na úzkom páse územia medzi Piešťanmi a Trnavou. Na cintoríne je pochovaný významný rodák, sochár V. Vavro (1911 - 1992).

Pieskovcový monument, umiestnený oproti kostolu sv. Štefana, vyhotovil v roku 1937 miestny rodák akad. sochár V. Vavro.

Kultúrna pamiatka. Pochádza z roku 1939, autorom je akad. sochár L. Ľ. Pollák. Podnet pre vznik pomníka dala domnienka o Beethovenovej návšteve Piešťan počas pobytu v neďalekej Dolnej Krupej.

Kultúrna pamiatka. Dielo sochára L. Ľ. Polláka odhalili v roku 1948 na uctenie pamiatky autora oslavnej básne Saluberrimae Pistinienses Thermae, ktorou poeta v roku 1642 ospieval uzdravujúce piešťanské žriedla. Po A. Trajanovi je na Kúpeľnom ostrove pomenovaný hlavný termálny prameň, v meste celá štvrť.

Odhalený v roku 1950; autorom je miestny rodák akademický sochár V. Vavro.

Dielo sochára A. Trizuljaka, pamiatka na prvú plenérovú výstavu plastiky v piešťanských parkoch v roku 1962.